Milí priatelia,
chcem vás pozdraviť týmto všeobecným oslovením, ale tí , ktorí sme tam boli, vieme, že pod týmto oslovením sa skrýva široká škála ľudí. Stretli sme sa na historickom mieste , ktoré nedýcha iba stáročnou históriou , ale je tiež poznačené striedaním sa generácií , ktoré v istom období prežívali na týchto miestach svoju prítomnosť i súčasnosť.
Čítala som vaše svedectvá a sú tak hlboké, obsažné, plné emócii, radosti a možná…. to ostatné si skrývame niekde vo svojom vnútri a sú samozrejme nie pre verejnosť. Je to prirodzené .
Za obdobie, od kedy som spoznala komunitu a je to presne od 1.1.2005, som zažila s komunitou cenacolo veľa stretnutí. Comunita do môjho života zasiahla radostne ale i žalostne. Boli to stretnutia na úplnom začiatku, keď som na mojom prvom stretnutí -celosvetovom, v talianskom Saluzzo, blúdila medzi ľuďmi rozprávajúcimi sa cudzími jazykmi, stratená v dave, modliacich sa , oslavujúcich , so slzami v očiach. Prvykrát som mohla zažiť Matku Elvíru , plnú životnej energie, zbožnosti, spontánnosti, radosti i akejsi prísnosti. Bola som akoby hodená do vĺn zvláštnej , doposiaľ ,nikdy nezažívanej atmosféry spoločenstva ľudí, ktorí sa objímali, spievali, tancovali a to bez ohľadu veku, farby pleti, zdraví i chorí. Počúvali sme odborné katechézy osobností cirkevného života, ktorých som nepoznala a ktorým som vo svojej vtedajšej ,náboženskej analfabelite, ani nerozumela. Ale v kútiku duše som cítila ako sa vo mne prebúdza záujem o túto nepreskúmanú, novú filozofiu života. Bol tam spomenutý aj môj život, moje trápenie , zrkadlo môjho vlastného JA . Od tohto času som tu. Nie v samom srdci komunity, ale som stále tu a snažím sa žiť tak, ako ma to rokmi učila aj táto drobná a duchom veľká žena – Elvíra. Nikdy na ňu nezabudnem.
Pri pobyte v historickej Prahe so spoločenstvom – komunitou, som našla akúsi paralelu s históriou nášho Cenacola. Aj Cenacolo si napísalo svoju už 40-ročnú históriu práve tohto roku a možná práve preto sme sa tu prvykrát stretli rodičia, príbuzní, priatelia spoločenstva, starí, mladí z dvoch, tak blízkych národností i štátov – Čechov a Slovákov. Aj to sa zapíše do našej krátkej histórie ako prvé.
A moje pocity? Všetko podstatné už bolo povedané……ale ja som sa opäť cítila ako prvykrát. Ľudia známi, menej známi, ale aj úplne cudzí a bolo nás tiež veľa, hoci nie tak ako v Taliansku, kde sa predsa len stretávajú cenakolci z celého sveta.
Stretnutia nás, ktorých sa nejakým spôsobom komunita dotkla, sú vždy bohaté. Áno , práve na to, že sa úplne cudzí ľudia začnú rozprávať. Delíme sa o svoje skúsenosti, o emócie, ktoré sú nie vždy veselé, ale vždy pravdivé a reálne. Tieto neformálne stretnutia nás vždy posilnia v budovaní nových priateľstiev, v rozširovaní komunity o nových ľudí, ktorí práve tu hľadajú pomoc, či jednoducho chcú niekam pariť so svojimi starosťami i radosťami. Vzťahy sú vždy to podstatné, čo ma priťahuje na stretnutiach organizovaných týždenne, mesačne, ročne, a to na pár hodín, deň, či niekoľko dní, ako tomu bolo v Prahe. Comunita je živý organizmus. Jedni prichádzajú, iní odchádzajú, ale niektorí ostávajú až do úplného konca svojej životnej cesty. Comunita však našťastie neumiera a to práve vďaka stretnutiam.
Od výstupu môjho syna z komunity, v tom čase ešte s požehnaním Elvíry v roku 2009, som sa pohrávala s myšlienkou čo teraz? Ako ďalej? Ako to prežívajú iní rodičia po príchode z komunity a zaradení sa detí do reálneho života. Naďalej som sa snažila udržiavať kontakty ale to už bolo o niečom inom, o spomienkach. A teraz to prišlo – podnet, ktorý ma oslovil.
Stretnutie slávnostné , spominanie a pripomenutie si výročia založenia komunity, ktorá tak bytostne zasiahla do našich životov. Ulicami Prahy sme kráčali po miestach, kde niekedy dávno kráčali králi, osobnosti národného i spoločenského života , ktoré písali dejiny tohto krásneho mesta ,ktoré som si znova zamilovala. A zamilovala som si aj našu komunitu. Poďme kráčať históriou tejto zakladateľky i našich životov.
Tento môj vstup by mal byť aj výzvou na nové stretnutia, Nové svojim obsahom i zameraním. Pozývam všetkých priateľov , ktorí 40 ročnú históriu tiež tvorili.
Rodičia – exovci exovcov / ako ich familiárne nazývame/. Pozvaní sú všetci tí, ktorých príbuzní cestu ukončili „ s požehnaním“. Odchádzali po troch a viac rokoch, s poslaním evanielizovať vonku, mimo komunity a žijú dodnes z diela Matky Elvíry.
Teším sa na Vás a s Vami.
Eva z Košíc